Záhrada

Autor: Klára Vŕbová | 7.5.2012 o 13:50 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  1012x

C. mi kedysi dávno nosil kytičky ruží zo svojej záhrady. V rozpakoch som ich vzala z jeho medvedej ruky... vyzeral smiešne, keď sa pokúšal udržať medzi hrubými prstami s polámanými nechtami krehké stonky. Dala som ich do kompótovej fľaše  a nechala v chodbe. Nemám ruže veľmi rada... Voňali však. Príjemne. A vydržali pekné mnoho dní. Keď mi doniesol ďalšie a ďalšie, so Z. sme sa smiali, že je to pravý Shrek. Bruchatý, plešatý, romantický so zemiakovým nosom a širokým úsmevom... Časom sa ruže prepašovali po metroch do vnútra domčeka. Najprv do kuchyne, neskôr do izbičky. Aj neromantickému praktikovi sa raz kolená podlomia...

Už mi ruže nenosí. A ak ho podpichnem - kdeže sú tie časy, keď mi kvety darovával, usmeje sa potmehútsky a zamrmle - Veď som ti daroval všetky záhony...

Už mi ruže nenosí. V manželstve stačí do daru lopatka. A hrabličky. Kliešte, nožnice. On vyrieši trubičkové zalievanie kvetín, poorie, porýľuje - nech sa mi ľahšie ťahajú buriny zo zeme. Naposledy mi doniesol dva korene bieleho hrozna Garganega. Je krásna a sladká, zbiera sa posledná - v októbri. Zlatožlté strapce majú dĺžku aj 40 cm. Dobrá na sušenie pod strechou pre zásoby hrozienok do koláčov. Alebo na šťavu zmiešanú s granatovým jablkom. Alebo len tak - pre maškrtníka...

Denne si kľakám pred náš vinič a chválim ho - ako rastie pekne do výšky, a kým ho začistím, hovorím mu, ako ho uviažem a vytvarujem. Ako mu bude dobre v závetrí pod oknom, kde je celý deň slnko. Kým ho polievam, šepkám mu o úrode čo donesie. A smejú sa mi Nanni aj Matteo, lebo oni vidia len tie pahýliky čo trčia zo zeme s pár krehkými výhonkami a ja už vidím hroznové strapce.

Každý deň prezriem aj moje stromy. Každý má meno. Meno osoby, ktorá zmizla v diaľke tisícky kilometrov. Karolínka je jediná z piatich čerešní čo zakvitla tento rok. 11 kvetov! A marhule Majko a Jolka sú obsypané malými plodmi, ktoré pomaly napĺňajú svoje tvary. V záhrade som našla miesto aj pre slivky. Aduška síce odmietla zakvitnúť ale Laci je plný bieleho kvietia. Dula - tá na meno ešte čaká.

Chodím za nimi. Denne. Pohladím ich po kôre. Očistím kmeň od výhonkov, ktoré zbytočne berú silu korune. Očistím od puklíc a vošiek ak náhodou... myslím pritom na Vás.

Včera pršalo. Výdatne. Tak, ako to zem potrebuje. (Hurá! Aj by som skákala a tešila sa hlasno, nebyť toho uzemnenia gravitácie kľudu pokoja harmónie...) Nemusím polievať, idem sa prejsť. Vzduch vyleštený a chladný. Je obdobie divej špargle. Malé čierne výhonky sa tlačia von zo zeme. Milujem tú horkú chuť a vôňu čo mi ostane na dlaniach dlhé hodiny. Nazbierala som plné priehrštie na rizoto, kým sa zas rozpršalo.

Do viníc pracovať nechodím. Vlastne... nechodím ani :) Viacmenej sa gúľam svetom. Ešte pár týždňov. Chcela by som... rodiť len ja. Sama. Len ja a mláďa. Pritúliť si ho hneď. Vykašľať sa na ich monitory, prístroje, pípatká, kontroly tepu, kontrakcií, vykašľať sa na ich štatistiky o váhe dlžke hmotnosti a reflexoch. Chcela by som,... nech ten môj - ako hrozna strapec - nepadne do sterilných rukavíc vykachličkovaného sveta.

Akési ticho. Pokoj. Bruna sa minule dostala na hriadku cibule a zrovnala ju so zemou... záhradou sa niesla vôňa cibuľovej vňate. Susedia Nanni a Matteo sa hihňali do dlane, že či ju idem popásť aj na redkvičku a šalát o kus ďalej - keď som taká kľudná.

- Nuž, páni, - hovorím, - tá cibuľka bude o to viac rásť do zeme (:

Ťažko mi bolo v ten deň, mláďa kopalo intenzívne v mojom vnútri. Nevideli, že iné je podstatné ako koza na cibuľovej paši.

A áno. Už zas vyhnala zelené dužinaté vňate. Tak ma páni aspoň podpichnú, že - "ale je príliš nahusto..."

Pohladím kôru stromu, očistím od puklíc, donesiem kôpku hnoja ku koreňom, niektoré vyfasujú aj farebnú stužku na konárik... aspoň tak... som s Vami, bdiem, teším sa vaším zdarom, som trpezlivá.

 

Tá, čo našla záhradu pre svoje korene.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Stroje a automatizácia prinesú v budúcnosti stratu polovice pracovných miest. Spolu s tým príde ešte väčší hnev ľudí bez práce. Bude to znamenať pád demokracie?

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

ROZHOVOR

Zosnulá Jaroslava Blažková: V Kanade som žila náhradný život

V tomto smutnom svete treba vyhľadávať jagavé momenty.


Už ste čítali?