Rozpačitý vojde s balíčkom v náručí. Odpúšťa, že ho nevítam. Spadla?... noha snáď nie je zlomená? Kontrolný pohľad na bruško, úľava, že netreba zachraňovať, volať lekára, a už uniká k ďalším adresátom.

A v balíku? Medovníky! Všetci anjeli majú ale polámané krídla, mikuláši čapice, len čerti ostali celí. Možno by som im mala tie rožky obhrýzť, len pre pocit rovnováhy... ale to už zvoní Muž pri dverách. O chvíľu ma odváža autom, nie však do nemocnice. (Sklamanie, obava, veď medzi liečiteľmi je veľa klamárov. A čo už zmôže so zlomeným členkom???) Medzi pahorkami v spleti ciest nachádza po pamäti biely dom. Skackám po jednej nohe od auta k dverám, v tej druhej mi vytrvalo pulzuje šialená bolesť. Otvára nám starček, víta nás, objímajú sa po rokoch. Chváli sa 82 krížikmi, ale to už prichádza jeho (o málo mladšia) žena. Usadí ma na stoličku v chladnej obývačke a ja bez dôvery vykladám nohu na jej kolená. Teplými prstami sa dotýka opuchnutého členka. "Nie, nie je zlomený," tvrdí so sebavedomou istotou. Pomalými pohybmi narovná chodidlo, vyťahuje bolesť dlhým pohladením od členka až kdesi k píšťale, kde mizne. Stisne bod medzi záprstnými kosťami a celú dobu hrkúta s tým Mojím o novinkách našich svetov. Uvoľnenie. Nepočúvam. Ten dotyk uspáva po únave. Doliehajú ku mne slová iného rýchlejšieho dialektu,... že som spadla plnou silou a členok len vykĺbila. Šľachu takmer roztrhlo. Nič to ale nie je, zajtra môžem ísť kozenky pásť. Ale len v trekových topánkach mám chodiť. Neverím. 3 či 4 dni mám mať elastický obväz a šetriť sa, netancovať, žartuje. Ordinuje obklad s ľadom.

Keď odchádzame, nakloním sa k drobnej starenke a prvý raz sa jej zahľadím do mäkkých očí. S úľavou sa usmejem a Ďakujem.

Cestou domov Muž hovorí o Elvíre. Troma prstami a jediným dotykom  zistí, či kosť je, alebo len v minulosti bola zlomená. Ešte v dievčenskom veku jej tú schopnosť chiropraktika daroval mních žijúci 30 rokov na samote v kopcoch. Dotkol sa jej ucha a bolo.

Neverím. Dívam sa na neho jedným okom, či to myslí vážne, lebo od človeka pevne žijúceho v Realite nie sú také kecy očakávateľné...

Suseda mi ešte v podvečer donesie krásne barle. S červenou metalízou. A v noci nespím. Vykrúcam sa hľadajúc si miesto, kde by som na nohu zabudla. A pod viečkami Elvírina nechutne sebaistá tvár. Ráno je boľavé. Chodiť, ale nie tancovať? To tak. S barlami hopkám od izby do kuchyne, kúrim v piecke, varím a zbytok času ležím. K obedu sa členok uvoľní a večer už chodím bez barle. Opatrne. Nebolí, len pne. Opäť Ďakujem. Na diaľku.

Ticho si uvedomujem, že už dlho som sa takto na okamih nezastavila. Že mláďa v mojom lone si pýta oddýchnutú kolísku. Nebol ten úraz zdvihnutým prstom? Ako dobre, že ma pritislo do postele. Zastaviť rýchly kolotoč povinností je niekedy ťažké. A tak ležím s vyloženými nohami ako už roky nie a snívam s dlaňami na brušku, že bude mať oči ako On, a vlasy ako On, a úsmev ako On, a silné ruky ako On. A bude veriť ako On. Alebo ako Silvia.

SILVIA je hyperaktívna babička po 90tke. V prvom októbrovom týždni šla na huby a nohou zavadila o brečtan ťahajúci sa medzi stromami. Spadla a nevstala. Ktosi ju videl, odniesol jej krehkú postavičku do auta a hajde do nemocnice. Lekár po RTG zhodnotil, že prasknutá panva v jej veku vyžaduje aspoň 3 mesiace na lôžku, vo vozičku a dlhé rehabilitácie. Vyjadril obavu, opierajúcu sa o štatistiky, že Silvia už zrejme chodiť nikdy nebude.

Hlava v smútku. Po mesiaci som ju šla do nemocnice navštíviť neočakávajúc veľa dobrého. A jej oči žiarili tými istými hviezdami a šteboce - myslím, že v januári sa vrátim do roboty, veď také lazane grófovi nik neurobi okrem mňa... a ktože mu bude košele žehliť? Len ho musím poprosiť, že či môžem v izbici pri kuchyni žehlievať, lebo na 2. poschodí je už privysoko pre moje nohy. A zajtra začínam s rehabilitáciami. O pár dní už budem aj tancovať...

Radosť je nákazlivá, rovnako ako skepsa. Klopím oči zahanbená, čo povedať, ako ju uchrániť pred sklamaním, že chodiť už zrejme nebude, ako ju pripraviť na TO, čo všetci okrem nej vidia? Láme ma. Valcuje svojou silou a na konci návštevy vravím - Ešte ti nezaželám šťastné Vianoce, uvidíme sa v Toare, však? Bozkám ju na obe líca a stískam najsilnejšie ako je možné pre jej zdanlivo krehkú postavu.

Veríte, že pred 3 dňami sa vrátila domov? Že si zabúda aj bakuľu kdekade, lebo je len na oštaru? Áno, TAKTO CHCEM DOPADNÚŤ - už som raz napísala...

Je ľahké podľahnúť ideám väčšiny. Je ľahké podľahnúť ideám našich autorít, zaradiť sa do štatistiky... a čo tak VERIŤ tomu, čo je pre nás DOBRÉ? Ako Ago...

AGOSTINO.

Človek musí mať rád tohto chlapíka pred 50tkou. Veľa toho nenahovorí, ale vždy vie, čo urobiť. Muruje, maľuje, robí obklady, berie syna na rybačku, ženu s dcérou na nákupy. Jednoduchý a jasný, so slovom, ktoré platí. Posledných 13 rokov bývajú na starej fare, čo bola odsúdená k rozpadu. Pán farár im ju poskytol s podmienkou - bez zmluvy. Platia nájom, sadia stromy, lisujú hroznový mušt. Zo dňa na deň sa pán farár rozhodol, že faru musia prenechať (podivnému) projektu Dom modlitby pre bratov Františkánov.

Čo mnohých pobúrilo, mňa ticho potešilo. Prišiel čas na zmenu. Agovi rodičia žijú na samote v kopcoch. Vittorinovi vzali v priebehu tohto roku vodičák po tom, ako očný lekár vymenil blanket s písmenami na stene za taký, čo nepoznal naspamäť. Jeho oči sú takmer slepé. A Mária, už nevládze navigovať Vittorina, keď orie polia traktorom... čaká na operáciu kolien a výmenu šliach. Ako môžu títo starkí prežiť bez pomoci?

Mária teda sedí na lavici v kuchyni a usmieva sa. Šťastná. Vittorino chodidlami nahmatáva chodníky poznané naspamäť, dívajúc sa zakalenými očami do diaľky spomienok. Tu je TEN kameň a tu koreň moruše, tu otočím tvár k večernému slnku a idem vpred...

Stála som s Agom v jeho novom dome. Na chvíľu sa mi zdalo, že je to 200ročný barák, sklad vína, olivového oleja a hrachu. A vtedy Ago prižmúril oči a jediným gestom odfúkol vlhké opadnuté múry... „Dlážka tehlová, tá sa prehĺbi, zaizoluje, spravím podlahové kúrenie, tento kozub vyhreje celý dom, stropy budú drevené, a tu - maľoval mi rukou pred očami- tu je kredenec. Tento múr zvalím, tu bude stĺp. - Prstom narysuje práčovňu vo vzdialenom rohu izby a kúpeľňu a už nevidíte hlinenú dlážku udupanú miliónmi krokov. Ago s prižmúrenými očami stojí a vraví - Tento múr je červený. A vám je jasné, že tam je dosková stena prežratá červotočmi, a práchnivé schody nie sú zo skaly. Ale veríte, že onedlho sa vízie naplnia.