Červený koberec

Autor: Klára Vŕbová | 25.7.2011 o 16:30 | (upravené 27.7.2011 o 18:22) Karma článku: 5,25 | Prečítané:  1363x

Jar premeškaná v naivnej zeleni. Prekolenkovaná pri sadeniciach viníc, uviazaná na mozoľ na prste, uviazaná na uzlík čo dá smer réve. Tento svet je môj. Hoci nemám vlastnícky papier ani na ten kôl v plote, patrí mi natoľko, nakoľko som mu dala samú seba.

Slnko vpaľovalo odkazy do mojej kože už od skorej jari. Vpaľovalo mňa medzi pahorky vínnej révy. Orezať, viazať, formovať... narovnať rastlinu - niekedy malú tenkú halúzku, niekedy starý strom s kmeňom (hrubým ako moje stehno) čo ma prerástol. Keď som na okamih zastavila kroky v tých jarných dňoch, počula som vinič prvýkrát plakať. Z každého zástrihu vytekali sladké kvapky a dopadali na naivnú zeleň rašiacej trávy. Bola v tom plači melódia, takt. Orchester. A On so všetkou silou pučal a ťahal sa do strán, do výšky. Opatrne som obchádzala bažantie hniezda pritisnuté k zemi v jeho tieni, neskôr len pobavene hľadela na matky, čo sa snažia ukryť potomstvo čo najnenápadnejšie do trávy.

Dni plynuli ako rozjímanie. Dni premodlené na kolenách, nech sa darí tejto sadenici. A tejto. A tejto. Týmto piatim tisícom sadeníc. Utriem si pot z tváre do rukáva a hajde, na iný pahorok, do iného svahu, zakasávať tie neposlušné zelené detváky, čo rastú ako im príde na um.

Budík o 5tej, nakosiť kozenkám, nakŕmiť zverinu, v noci vpadnúť do postele, do bezvedomia - unavená. A riad ostával v dreze a topánky na schodoch rozhodené a telefón niekde... zabudnutý (ako dobre by bolo - byť oň okradnutá). Únava. Ale boli večery, keď som otvorila dvere do chladnúcej noci, sadla si na schody a rekapitulovala a robila plány s oroseným fľaškovým v ruke a kocúr naháňal nočné motýle a VTEDY som si uvedomovala jasne, že TAKTO chcem starnúť. Že takto mi to dáva zmysel -

Sledovať prvé puky a prvé okvetia a strapce a krútiť hlavou nad sladnúcim hroznom. A viazať, a kasať a prestrihávať. Vyčerpávať svaly na vinobraní, necítiť chrbát, nohy... tak by to dávalo zmysel.

A potom - stačí, povedali. Čaká nás už len vinobranie. Možno už začiatkom augusta,veď vegetácia je o mesiac popredu...

Zbalím si teda batoh, zverím kozenky do rúk susedom, zverím vinice slnku a dažďu, čo neprichádza a hajde do sveta. Kúpim si krásne ergonomické nožnice, najlepšie na vinobranie, tralala. Teším sa, že budem mať chvíľu čas.

Nebola som dlho preč. Chýbali mi. TU som doma. TU som ja - JA. Ale nebolo zlé vidieť svet, vidieť zelené strapaté vinice južného Slovenska a tie uhladené v Rakúsku, kde jedna je ako tisíc iných. Doma ma privítali červenajúce sa svahy nad Toarou. Červenajúce sa. A hneď ma volajú - Príď!!!

Predčasné vinobranie sa nekoná. Vkladajú mi ruky  nožnice a vravia - všetko dolu! Treba zabrániť šíreniu infekcie. Fluorescenza adorata. A moje tisíckrát pohládzané vinice ešte pred vinobraním zbavujem lístia a nenaplnených strapcov. Hlavne rýchlo. Nie veľmi známa, vysoko-infekčná choroba. Cholera. Šírená ZREJME hmyzom, muškami čo sajú šťavu z listov, tiež nožnicami, strojovým strihaním... Znaky? Červenajúci sa (alebo žltnúci) pokrútený list, konáriky bez znakov drevnatenia. Dlhšie postihnuté rastliny ani nekvitli. Tým druhým uschli strapce. Tisícky starých stromov, tisícky mláďat vysadených posledné roky čaká na masaker. Rad za radom prechádzam, ostáva za mnou červený koberec a holý kmeň. Hlavne rýchlo. Plačem ako dážď a strihám. Strihám tak, akoby vlastné prsty. Opatrne... Vinič Polveriera, ten, ktorého víno najviac chutí môjmu bratovi. Vinič Salgan, ten, kde sa v zime zosunula pôda pre podzemný prameň a museli sme nanovo zarovnávať rady a presádzať rastliny. Vinič Garganega. Ten, kde boli minulého roku strapce 40 cm dlhé...

Pár dní po nás muži s motorovou pílou vezmú prebytočné.

Pracujem s Nico(lettou), pokúšame sa hovoriť o počasí. Pokúšame sa na seba nedívať cez rednúce lístie. A keď na konci týždňa prechádzame vinicami domov, ona sa skloní nad mladou rastlinou, vytiahne z vrecka kúsok zeleného povrázku, aby ju lepšie upevnila o palicu, nechám ju. Kým si neuvedomí aké krátkodobé trvanie bude mať jej pomoc. Zvezie sa na zem a plače ako ja. Nelogicky cez výbuchy smiechu nám pretekajú slzy.

 

v úkryte

- na južnej strane lastovičieho hniezda -

s oknami dokorán,

spopolňujem to, čo ťažko pochovať,

tak hlboké a silné,

že to nevydá žiadny zvuk.

ako vinič, čo plače druhýkrát...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?