na ceste do sekty (veľmi dlhé čítanie)

Autor: Klára Vŕbová | 9.1.2011 o 10:03 | (upravené 10.1.2011 o 23:55) Karma článku: 18,71 | Prečítané:  17526x

Článok - ako stopovať po Európe od Radka Burdeja tak silno zarezonoval, že ma plnou silou vrátil o 10 rokov dozadu, keď som sa vybrala na svoju prvú cestu. Nad vlastný život milujem slobodu! - také zelené heslo na mňa kričalo z cestovného zápisníka na potulkách Beneluxom, v Paríži, Chartre, na pobreží Atlantiku, v úžasnom parku Camargue, kde plameniaky, čierne byvoly a divoké biele kone dotvárajú neopakovateľnú atmosféru... ciele a sny splnené. Ale nič z toho ma nezmenilo tak, ako pobyt v dedinke Sus.

Utorok: niekde severne od Bordeaux. Prespala som vo vinici. Bolo to pokojnejšie od včerajšieho borovicového lesa, kde ma na smrť vystrašila rodina ježkov. Opúšťam diaľnicu. To bezhlavé uháňanie neprináša potešenie. Chcem vidieť z krajiny viac než šmuhu. Kráčam dedinkami a osamelými hospodárstvami. Celý deň. Občas mi niekto sám od seba zastane a zvezie pár km. Poobede si robím siestu pri toku veľkej rieky. Ticho šumí. Cítiť jej hĺbku v kalnej vode. Ležím na pontóne, ku ktorému je priviazaný čln. Nechávam sa pohojdávať vlnami. Nikde nikoho. Na celé kilometre. Únava.

 

Do Sus som prišla neskoro večer. Motám sa s batohom v tme hľadajúc bezpečný flek, ale les je oplotený ostnatým drôtom napusteným elektrinou. Sadnem na obrubník, dojem včerajšiu bagetu. Premýšľam, že prespím na cintoríne. Je tam aj pitná voda... Vtedy pri mne zastane malá dodávka. Dvaja hippíci na mňa hovoria svojou spevavou francúzštinou, škoda, že im nerozumiem. Prejdú do angličtiny, čo je v tejto časti sveta ako malý zázrak! Vraj ak by som chcela, u nich sa môžem najesť a oddýchnuť z cesty. Zaviedli ma do veľkého dreveného domu s kruhovým pôdorysom. Na poschodí – po obvode budovy - je jedáleň. Lavice aj stoly sú ručne robené. Spôsobujem nechcený rozruch. Najväčším prekvapením je, keď mi večeru donesú dvaja chalani a slovensky zaželajú dobrú chuť :)

Veľmi vysoký a dievčensky pôsobiaci Anak tu žije 4 roky a meno má odvodené zrejme od svojej výšky, v hebrejčine to znamená „olovnica“. Shoresh je bradatý smejo, žije tu kratšie. Jeho meno znamená „korene“. Obaja sú tuším zo Svitu.

Ponúkli mi možnosť prespať. Vôbec som nemala obavu ostať, no darmo som namietala, že prespím vonku, že tam majú krásnu záhradu a nechcem byť nikomu na obtiaž. Boli fakt milí a starostliví. Po týždňoch spánku pri cestách, kde vás uspáva aj budí vtáčí spev a pri čistení zubov bosé nohy šteklí tráva, som sa vrátila do komfortného života s posteľou, perinou a sprchou.

Veľa som už počula o komunitách hipíkov, ktoré sú ešte vždy živé. Naozaj som sa potešila, že ma cesta zaviedla sem... V najbližších dňoch som spoznala svoj omyl.

Miesto

Malá dedinka Sus, 20 km južne od Navarrenx, asi 70 km severne od Pyrenejí.

Zámok (asi zo 17. storočia), ktorého vchod bol obrastený červenými ťahavými ružami pôsobil okúzľujúco. Bývali v ňom slobodní členovia komunity. Rodiny s deťmi bývali v dvoch budovách patriacich k zámku, ktoré slúžili v dávnych dobách ako hospodárske budovy a dom pre služobníctvo. Celé panstvo bolo obohnané vysokým kamenným múrom. V záhrade rástlo 13 prastarých magnólií, veľa ovocných stromov a kríkov.

História

Prvý členovia komunity patrili k hnutiu hippies. Bývali v stanoch na pláži, neskôr dostali do daru veľkú lúku, na ktorej si postavili drevené domčeky. Odtiaľ boli vyhnaní úradmi. Začali obývať schátraný zámok, ktorý na konci 70tych rokov odkúpili, neskôr zrekonštruovali...

Organizácia však bola zložitá, konflikty a drobné nedorozumenia narúšali atmosféru.

Prišlo k prerodu hippies komunity na náboženské spoločenstvo. O tejto fáze veľa neviem. Zrejme prišli nový členovia z Ameriky, ktorí už patrili k sekte.

V čase môjho príchodu tu žilo 150 ľudí od 0 po 99 rokov.

Členovia

Boli tu takí, čo v minulosti žili ako bezdomovci v kanáloch, či jaskyniach a živili sa prostitúciou. Feťáci, čo jednu závislosť zamenili za druhú. Niektorí sa tu ocitli kvôli nefungujúcim rodinám, emočne a finančne nezastrešení, neschopní zorientovať sa v spoločnosti, zaradiť sa, nájsť si prácu. Idealisti s citlivou povahou, ktorí sa nevládali obrniť voči denným informáciám o chudobe, násilí, vojnách. Bolo tu veľa inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí opustili významné spoločenské posty a bohaté zázemie. Boli tu bývalý vojaci nasadení do vojen v Afrike, pôsobiaci v záchranných tímoch pre rukojemníkov.

So zreteľom na národnosť tu bola prevažná časť Francúzov. Boli tu však aj Holanďania, Belgičania, Španieli, Taliani a africkí prisťahovalci. A Slováci.

Keďže mal tento spolok už takmer 40 rokov, fungovala tu už druhá generácia.

Jean, ktorý po smrti svojej ženy nebol schopný starať sa ďalej o svoje tri dcéry sa uchýlil ku komunite. Žili tu už zhruba 8 rokov, najstaršia mala 15 a najmladšia 9 a ešte vždy neboli pokrstení a prijatí. Jednoducho to tak necítili. Boli vážnejší a vždy akosi v úzadí. Tiene.

Ruth, prisťahovalkyňa z Afriky bola najstaršou obyvateľkou. Veľmi ťažko chodila, nosili sme jej jedlo do postele. Trpela depresiou a od viery odpadla. Tesne pred mojím odchodom sa nechala odniesť k rieke a nanovo pokrstiť.

Paul bol záhadný mladík. Z detského domova sa dostal na ulicu. Od neskorej jesene do jari žil v komunite, s príchodom teplých dní ju opustil, zarábal si sezónnymi prácami.

Bola tu krásna Ráchel, ktorá ako 16 ročná ušla z domu a odstopovala do Indie. Po búrlivom vzťahu s istým austrálčanom však zakotvila v komunite. Dcéra z ich vzťahu sa tak pohybovala v polročných rytmoch medzi Franciou a Austáliou.

Škola

Bolo tu veľké množstvo detí. Múdrych, citlivých, vnímavých a šťastných. Ale nevzdelávali sa v normálnej škole, nekonfrontovali sa s vonkajším svetom. Komunita si spravila vlastnú školu. Často ju navštevovali inšpektori a úradníci túžiaci naštrbiť chod komunity. Nečudujem sa. Napriek tomu tieto deti obstáli vo svojich vedomostiach na výbornú či už v geografii, histórii alebo biológii.

Deti hovorili plynulo francúzsky, anglicky, španielsky, niektoré portugalsky alebo nemecky... a v očiach mali skutočné šťastie.

Zdravotnícka stránka

Pôrody riešili v komunite. Aj menšie choroby. Liečili sa homeopaticky. Jeden pár mal 5ročného syna s mozgovou obrnou. Mal špeciálny vozík a veľa vymožeností. Bolo o neho skvele postarané.

Neviem ako a či vôbec hradili nejaké zdravotné poistné. (Pre porovnanie s Itáliou – tam stačí, že ste občanom a žiadne poplatky sa neodvádzajú do poisťovne. Máte prirodzený nárok na ošetrenie.) Asi v roku 1995 vypukla epidémia nejakej infekčnej choroby a 1 dieťatko umrelo. Povinné očkovania ignorovali. Úrady zvýšili svoju činnosť a pokúšali sa súdnym nariadením komunitu rozpustiť. Nepodarilo sa.

Jedlo

Mali svoje zásady stravovania. Mäso jedli len pri veľkých oslavách, pripravovali len zvieratá, ktoré boli určitým spôsobom usmrtené, aby sa v mäse nachádzalo čo najmenej stresového hormónu. Varili výborne. Preferovali biopotraviny a vegetariánsku stravu. Chovali pár kráv na mlieko, hydinu. Pestovali zeleninu na rozsiahlom poli, sóju, z ktorej vyrábali tofu.

Namiesto sladkostí si dopriali veľa sušeného ovocia a domácich sušienok. Namiesto cukru používali vždy med. Pili veľké množstvo bylinných čajov a maté.

K panstvu patrili aj dve vzdialenejšie farmy, na ktorých som nikdy nebola. Pracovali tam len muži.

Finančná stránka komunity

Boli nezávislí. Mali veľkú pekáreň na chlieb a dieľňu na výrobu tradičných kožených sandálov (fakt skvelých). Tu pracovali len muži. Ďalšie zárobky zabezpečovala krajčírska dieľňa s čisto ženským osadenstvom.

Činnosti

Deň začínal trúbením na mušľu o 5.00 (mušľa s veľkosťou asi 40 cm s odrezaným hrotom slúžila v istých okamihoch aj na zvolanie všetkých obyvateľov do modlitebne. To som zistila po niekoľkých pokusoch naučiť sa trúbiť :D)

O 5.30 tri ženy otvárali postupne dvere na všetkých izbách a budili spáčov svojím spevom. Bol to hlas veľkej černošky Jael, z ktorého behali zimomriavky.

Rýchla ranná hygiena a hajde, všetci sme sa zo zámku ponáhľali do dreveného domu s kruhovým pôdorysom. Ešte vždy si pamätám na brieždenia, keď sme sa náhlili rozospatí cez záhradu. A vzduch tak zvláštne voňal... ako nikde inde.

Ranná omša trvala od 6tej do 7mej. Modlitba odznievala v angličtine a Anak vytrvalo prekladal do slovenčiny.

Po minche (omši) nasledovali výdatné raňajky a práca pre komunitu. Každý deň som prácu menila. Jeden deň som pomáhala v kuchyni pripravovať jedlo s Jael, ďalší deň som s Judith upratovala, leštila schody, umývala okná, inokedy som pomáhala Zakah v práčovni. Pre 15O ľudí treba prať ozaj denne. V daždivých dňoch boli naporúdzi aj sušičky prádla, inak sme prádlo vešali vonku. Nežehlili. V niektoré dni bolo mojou úlohou vyzdobiť dom. Vtedy sme sa šli prejsť a natrhali kopec lúčnych kvetov, ktoré sme aranžovali do váz.

Akúkoľvek prácu som robila, neustále som počúvala kázeň. Množstvo otázok, ktoré kládli, odpovede, ktoré súkali z rukáva v rovnakých frázach...

Nepokúšala som sa o výmenu názorov. Mne stačí vidieť ako žijete a urobím si vlastný názor – vravela som. Ale o to nestáli a neustále sa pokúšali vmanévrovať ma do slovného súboja. A ja som nemala patent na rozum ako oni...

Po obede väčšina z nás pomohla upratať stôl, umyť riad a uložiť ho na miesto. Nasledovala siesta. Hodinka spánku, alebo hier, alebo prechádzka... čo len chcete. A opäť práca do 17tej. Zatrúbila mušľa.

Sprcha. Omša, večera. Spávať som chodievala skoro. Po 20tej. Vážne unavená.

Rytmus sa zmenil v piatok večer. Začínal šabat. Honosné jedlo, tanec a hudba z vlastnej produkcie, dlhšia omša. V piatok sa začalo variť aj sobotňajšie jedlo, ktoré sa na malom ohni dokončilo k sobotňajšiemu obedu. Sobota bola krásne oddychová. Rodiny sa chodievali kúpať k rieke, na prechádzky do lesa. Chodila som väčšinou zbierať bylinky.

Ale večerala som vo dvojici s niekým, kto stále viac a viac húdol do hlavy ich nekonečné frázy. Takže po oddychovom dni mi nabúravali energetické centrum.

Čo sa týka rozdelenia prác, stačí sa pozrieť do starého zákona. Muž musí obrábať zem, starať sa o zvieratá, ženy o jedlo, poriadok a deti.

Filozofia sekty

Ich učenie malo základ v starom zákone, pričom ich ideálom bol Ježiš - Jašua. Ich oblečenie bolo prispôsobené židovstvu. Ženy museli mať počas omše šatkou zakryté vlasy. Využívali hebrejské termíny (Mincha – omša, shabat – oslava posledného dňa v týždni pripadajúci na sobotu. Barmitsvah – vstup detí medzi dospelých krstom v rieke a zároveň voľba života v komunite v 15. roku dieťaťa.)

Vytvárali 12 kmeňov izraelských. Komunita v Sus bola kmeňom Rubenovým. Ďalšia veľká komunita je v Nemecku. Chceli pôsobiť na každom kontinente. Navzájom komunikovali cez internet.

Napriek láske, ktorou sa toľko oháňali, na svet vonku pozerali s opovrhnutím a slovo kresťan bolo nadávkou. Žili z kontrastu čiernej a bielej. Nič medzi tým, je len DOBRO alebo ZLO.

Nielen oblečením a vizážou pripomínali komparz z biblických filmov. Oni sa tak stravovali, dodržiavali sviatky, dávali si židovské mená.. Oslovovali sa brat a sestra.

Jedinec nemohol mať svoj odlišný názor na vec. Nemohol sa líšiť. Obliekali sa všetci viac-menej rovnako. Pamätám na deň, keď sa istý muž nahneval a zo svojej bundy odpáral akýsi nápis. Nerozumela som. O niečom vzrušene hovoril a ukazoval na mňa.

Môj brat mi totiž pred cestou daroval úžasnú teplú mikinu. Mala veľký červený nápis – fakt neviem aký, mne to bolo 4, podstatné bolo, že bola teplá a bola od môjho brata.

Synovi toho rozčúleného otca sa zjavne páčila a pílil mu uši, že takú chce.

Otec mu dal výchovne najavo, že na štýle a nadpisoch nezáleží. Že záleží na praktickosti.

Voľný čas som sprvu trávila so Shoreshom. Ale jeho presviedčacie techniky boli príliš viditeľné. Každú vetu začínal slovom VIEŠ, .....

Sugescia, áno - VIEM!

Pokúšal sa nájsť slabé miesto v mojom živote. Ak som mu nahrala na smeč, hneď odťukol slovami, vidíš? To my sme tvoja skutočná rodina... Tu si chránená od takých problémov.

A pokúša sa furt pozerať mi do očí a dať najavo silu, pochopenie, sympatie. Práve týmto prenasledovaním vo mne budoval odpor.

Len raz (tesne pre mojím definitívnym odchodom) sme sa dostali do otvoreného konfliktu. Prišla som do haly zámku, kde sa vzrušene rozprávali o niečom s Anakom. Zvedavo som pristúpila a Shoresh mi ukázal článok v novinách, kde o nich písali ako o sekte 3. najnebezpečnejšej na svete v rýchlosti spracovania a manipulácie...

Bol vážne nahnevaný za označenie SEKTA.

- Shoresh, vravím mu, prečo sa brániš tomu slovu?

- Lebo my nie sme žiadna sekta!

- Ale veď to neber ako urážku... keď sa pozrieš do nejakého výkladového slovníka, tak pod slovom sekta nájdeš, že sa jedná o malú komunitu ľudí s neoficiálnou vierou a náboženskými rituálmi. A toto tu, z pohľadu spoločnosti tam von je malá komunita. S neoficiálnou vierou.

- Aha, no tak sme sekta...

Kapituloval rýchlo a zmätene. Od tej chvíle ma už so Shoreshom samú nenechali. Mala som na neho evidentne neblahý vplyv. To nechceli oni a vlastne ani ja nie.

 

Ale na tejto scénke som pochopila, aký je Shoresh čistý. Vymytý.


Ako vznikla moja závislosť na sekte?

Prečo som tu ostávala? Lebo som bola už pár rokov vegetarián? Lebo mi bola blízka filozofia Chasidov? Lebo to ako žili, ako sa k sebe správali, aké vyrovnané a šťastné deti som videla okolo – to sa mi páčilo. A pritom som chápala, že taká veľká spoločnosť ľudí musí mať pravidlá, aby neupadla do chaosu, pokúšala som sa teda byť nad tým všetkým a ostať...

A zároveň sa vymykali z predstáv o sekte. Mala som voľný čas. Nedreli sme ako kone 15 hodín denne. Strava nebola jednostranná, či chudobná. Neboli tu žiadne sexuálne rituály. Členov neprijímali kvôli peňažným vkladom. Žiadna davová psychóza, strhujúca hudba, meditácie, rytmické tlieskanie a vonné tyčinky. Žiadna histéria alebo emotívne tajomné zážitky. Nebola tu žiadna vedúca osobnosť, ani skupina vedúcich, čo by to všetko riadili a boli by považovaní za neomylných. To ma miatlo. Kritika bola dennodennou súčasťou ich rannej minchy. Ale bola to kritika plodná, ktorá posúvala vpred chod komunity. Medzi členmi boli aj takí, ktorí mali pochybnosti o smerovaní, nikto nebol zbavený svojprávnosti ani trestaný.

Vraj psychický stav obetí autoritárskych skupín a drogovo závislých ľudí je takmer rovnaký. Všetky problémy, čo som mala tam vonku ostali v diaľke, ľahostajné a tu som sa mohla cítiť šťastná, plnohodnotná a tvoriaca niečo pekné. A áno, bola som fascinovaná. Kdesi som čítala, že sekty využívajú trik nazvaný „love bombing“. Bola som privítaná „s fanfárami“ úsmevmi a objatiami. Budúcnosť s nimi opisovali všetkými superlatívmi ako nádhernú, šťastnú, DOBRÚ...
Udivovali ma, s akou vážnosťou hovoria o potrebe dať si spraviť obriezku, svojou pokorou v nasledovaní Abraháma. Ako sa navzájom podporovali a povzbudzovali v spoločnej viere.

Očarili ma svojím rodinným spôsobom života. Ako spolu sadajú k jedlu. Prosbou o pomoc, vďakou, láskou. Neboli to vymyslené vygenerované veci. Boli skutočné a hmatateľné. Celý svoj život VENOVALI svojim blízkym a vracalo sa im všetko, čo dali. Nikto nekričal, nehrozil, nedegradoval druhého. Ak bol spravený prehrešok, boli noví členovia alebo deti napomenutí medzi 4 očami kýmkoľvek zo spoločnosti.

Namiesto rozprávok boli deťom čítané alebo divadelne spracované biblické príbehy.

Zapôsobili. Bolo ťažké nepodliehať, keď 150 ľudí hovorí to isté. A tak som postupne začala strácať vlastnú identitu. Splývať. Deštrukcia osobných hodnôt. Zničenie osobného hodnotového rebríčka, viery, nádeje, osobných túžob. Všetko predošlé – priateľstvá, rodina, práca – je označené za ZLÉ, skazené, bezcenné. A predo mnou je už len možnosť začať odznovu.

Stav psychomutácie – je stavom premeny osobnosti, ktorá je dosiahnutá rôznymi nátlakovými prostriedkami (nedostatok spánku, jednostranná výživa) v mojom prípade to bolo sústavné omieľanie poučiek o správnosti ich života. Výsledkom je strata cieľov, prianí, tvorivosti, fantázie a strach. Jedinec sa riadi novými princípmi, pozerá na svet novými očami. To má za následok odcudzenie s pôvodnou societou, rodinou a pocit bezpečia dáva už len komunita.

A páčili sa mi, lebo boli šťastní a videli dôležité veci. A ja som tiež chcela... Veď kto nie? Kto nechce mať upratané v živote, vychovávať deti v harmonickom vzťahu, cítiť sa zmysluplne?

Keď sa ráno pred omšou stretali a vítali objatím, objímala som ich rovnako vrelo. Až neskôr som videla, že pokiaľ objatie nebolo mojou iniciatívou, oni ma obišli. Boli to malé drobnosti, ako dali najavo, že ma akceptujú, ale neprijímajú zároveň takú, aká som. Často ma tu prenasledovali desivé nočné mory, málokedy som sa prebudila svieža. Chcela som tu patriť. Chcela som byť šťastná ako oni, ale nedokázala som sa vzdať seba samej. Žila som tu taký vlastný vnútorný konflikt.

Tu už pochybnosti nemali miesto, stačilo sa pohodlne usadiť, prečítať si príručku – starý zákon – a frčať podľa neho.

Lenže za akú cenu?

Milujem samotu. Plodnú samotu, keď môžem písať, kresliť, fotiť, pozorovať... Toto mi bolo odňaté. S vysvetlením, že samota nič nedáva, je egoistická, o nič sa nedelí a nie je DOBRÁ. Ak je človek osožný len sám sebe, je bezcieľny. Egoizmus je pokušenie diabla. Zo samoty nič dobré nevzíde.

Napriek tomu som si niekoľkokrát vyšla sama na prechádzku, čo prijímali so strachom. So strachom, že možno fetujem, alebo si inak chodím vyhodiť z kopýtka.

Zažívala som stav bez pocitov, akoby som čakala na všeobecný pokyn – aby som si ich mohla vytvoriť. Medzi hrudnou kosťou a žalúdkom som cítila pretrvávajúcu jemnú bolesť a zúfalý pocit prázdnoty. Tú prázdnotu som teda kompenzovala plnosťou žalúdka. Zo 49 kilo som mala po 6 týždňoch 63.


bolo možné zo sekty v Sus odísť?

Fyzicky bolo možné odísť z hodiny na hodinu. Jednoducho sa zbaliť, zamávať a ísť. Shoresh takto odchádzal a vracal sa niekoľko rokov. Viem si predstaviť, že pre mnohých, čo by možno aj chceli odísť, bolo už nemožné vrátiť sa VON. Pretože všetok svoj majetok dali dobrovoľne v prvotnej eufórii sem. Pretože s rodinou sa síce kontaktovali písomne, meilom, telefonicky, ale nie osobne. Po rokoch už vôbec nie. A rodina mala strach prísť sem za nimi. Prerušili priateľstvá a všetky sociálne väzby. Nemali kam odísť. A navyše – tam vonku žijú ľudia ZLE a nemravne. A oni samotní bez skupiny by boli veľmi zraniteľní.

 

Tvrdia, že ich deti majú na výber v 15tich, ako chcú žiť. Ale na výber vlastne nemajú. Neboli by schopní prežiť vonku. Mimo svojho sklenníka.

 

Samota, ktorú som tak milovala, vždy plodná, sa zmenila v osamelosť. Najhoršie bolo, že som sa cítila osamelá napriek tomu, že som bola neustále obklopená takým množstvom ľudí. Vtedy som pochopila, že strácam seba a vlastnú schopnosť tešiť sa z maličkostí. A pochopila som aj to, že ak teraz odídem, budem sa musieť raz vrátiť. Lebo vzbudili druh lásky či závislosti, ktorú musím analyticky spracovať. Bez emócií. A na to som mala príliš málo informácií. Rozhodla som sa (bez ich vedomia) navštíviť oveľa menšiu sesterskú komunitu na severe Španielska v San Sebastian.

Zabalili na cestu kus dobrého chleba, vymenili mi moje rozpadnuté kožené topánky za pohodlné sandále. Časť vecí, ktoré som nutne nepotrebovala, som tu nechala.

Odstopovala som najprv do Capbreton. Kráčala som k mestečku a potom na pláž. Asi 20 kilometrov. Potrebovala som byť sama. Triediť myšlienky každým krokom.

Batoh som nechala pri plážovom domčeku a vybehla k Atlantiku. Divoko hučal. Hladina zúrivo nepokojná, vlny ma špliechali slanou penou. Nedosiahli na mňa.

Videla som v tom metaforu mojej situácie. Aj oni takto dorážali a tlačili ma k ústupu. Ale nedotiahli.

Casa quatro vientos – dom štyroch vetrov stál na vrchole pohoria medzi Atlantikom a mestom San Sebastian. Fúkalo tu neustále. Zo všetkých strán. Strávila som tu len 5 dní. Poučných. Bolo tu na malom pľaci len 25 obyvateľov a preto vzťahy, komunikácia, manipulácia boli oveľa viditelnejšie. Používali rovnaké frázy ako v Sus. Bombardovali ma rovnako formulovanými otázkami - Si šťastná? Kto si? Prečo žiješ? Čo ťa napĺňa šťastím? Čo očakávaš od života? Ako sa vysporiadaš so svojimi hriechmi? Ako sa vysporiadaš so životom v rodine akú máš? Chceš žiť v pokryteckej spoločnosti?

Tu som si uvedomila naplno techniky vymývania môjho JA. Ešte som si naivne myslela, že to mám pod kontrolou.

Okrem mňa tu boli na návšteve aj Feebs z Nemecka, ktorá cestuje Európou už dva roky. Túla sa a nadobúda zručnosť v mnohých profesiách. Pracovala v reštauráciách, na lodiach, ako prekladateľka, sprievodkyňa turistov...

Ďalšími návštevníkmi boli Hans a chlapík, na ktorého meno si fakt nespomeniem. Tiež Nemci, ktorí už ale mnoho rokov žili v Španielsku v pohorí Matevenero v komunite hippies, založenej v 70tych rokoch. Zastavili sa tu cestou na sever Európy, odkiaľ mali začať skupinový beh za mier.

Vrátila som sa do Sus, aby som sa definitívne rozlúčila. Batoh pripravený k odchodu, ktorý sa odkladal zo dňa na deň. Pršalo. Stále. Lialo. A oni ma zdržiavali, že predsa nemôžem odísť v tomto počasi?! Vyhrážali sa, že to bude mať pre mňa následky, ak odídem. Bol to obrovský psychický nátlak. Ťaživá negatívna sugescia plná zlých vízií do budúcnosti ak ich opustím. Bol tam muž, ktorý chodieval na nákupy do mesta. Neskôr členovia odhalili, že za múrmi komunity má milenku. Obrovský hriech. Vyhnali ho a do mesiaca spáchal samovraždu.(Opačným príbehom je muž, ktorý žil v komunite už 5 rokov a po tejto dobe sa členom priznal, že pred 8. rokmi zabil človeka a nebol za to trestne stíhaný. Členovia sa rozhodli, že trest si musí odpykať podľa zákonov, ktoré platia vonku a potom sa môže vrátiť. Podporovali ho a komunikovali s ním počas celej dĺžky jeho trestu.)

V deň odchodu (po 2 týždňoch dažďov) ku mne prišiel malý svetlovlasý chlapec Achazabbahav Nazar (ten čo sa ťahá do náručia otca) a spýtal sa:

- Nebojíš sa?

- Prečo?

- Nebojíš sa pekla? Tam vonku je ZLO.

Mlčala som. Mala som mu povedať, že tam vonku žiadne peklo nie je? Pri všetkých tých sociálnych nepokojoch, vojnách, hlade, vraždách, honbe za peniazmi, klamstve a pokrytectve vo vzťahoch najbližších ľudí?

- Prečo chceš odísť?

- Lebo sa chcem vrátiť k mojej rodine

- My sme tvoja skutočná rodina.

- Nemám tu svoju mamu, ani brata.

- Ja som tvoj brat ! - A veľmi sa na neho podobal, to bolo hrozivé.

Odišla som napriek pretrvávajúcemu lejaku. Zdá sa, že navždy. Ale boj so sebou samou trval ešte veľmi dlhý čas. Mala som šťastie. Tam vonku som stretla veľa užasných, milých ľudí, ktorí mi ukázali, že DOBRO neexistuje len za múrmi zámku v Sus. Bernard, Esther, cigáni z Aix-en-Provance, moslimská rodina Abdula a Yasmin, Pierete a Guy, ktorí ma prichýlili len tak na pár dní, hoci je to šialené – vziať človeka z cesty medzi svoje 4 nedospelé deti...

Návrat do každodenného života bol veľmi zložitý. Z miesta, kde je všetko jednoduché, jasné, čiernobiele... som sa musela vrátiť do neprehľadného farebného chaosu a musela som začať od nuly. S vymytou hlavou nachádzať hranice. Ako slepec paličkou nahmatávať obrysy správneho a nesprávneho. Stavať si lego priorít ako dieťa. Mojich pár týždňov v komunite som si liečila rok. Bez priateľov, pretože ma už nikto nespoznal. Tvár síce ostala, ale JA som už a zároveň ešte NEBOLA. S rodinou, ktorá absolútne nechápala o čom hovorím, ale snažili sa. A bez psychoterapeuta, lebo som to chcela tvrdohlavo zvládnuť sama. Ako všetko. Obrnila som sa haldami Dostojevského a Hesseho a Exupéryho a vystavala novú citadelu.

Gratulujem všetkým, čo sa dočítali až sem. A ospravedlňujem sa za možné dezinformácie a nepresnosti. Väčšinu zápiskov, kresby aj fotky som zničila. Aby ma nevťahovali späť.

Teda taká bola skúsenosť z prvej cesty. A nie, nemenila by som.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

SVET

Diskusia naživo: Potrebujeme v Európe Turecko?

Je Turecko ešte demokratickou krajinou? Potrebuje ho Európa?

DOMOV

Policajné uniformy sa menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.


Už ste čítali?