C. mi kedysi dávno nosil kytičky ruží zo svojej záhrady. V rozpakoch som ich vzala z jeho medvedej ruky... vyzeral smiešne, keď sa pokúšal udržať medzi hrubými prstami s polámanými nechtami krehké stonky. Dala som ich do kompótovej fľaše a nechala v chodbe. Nemám ruže veľmi rada... Voňali však. Príjemne. A vydržali pekné mnoho dní. Keď mi doniesol ďalšie a ďalšie, so Z. sme sa smiali, že je to pravý Shrek. Bruchatý, plešatý, romantický so zemiakovým nosom a širokým úsmevom... Časom sa ruže prepašovali po metroch do vnútra domčeka. Najprv do kuchyne, neskôr do izbičky. Aj neromantickému praktikovi sa raz kolená podlomia... pokračovanie článku
Krátke svetlo, dlhé tiene preznačili dni. Poludnie. Sedím, objímam si kolená počítajúc mŕtvy hmyz v kamennom výklenku za oknom. Usmievam sa (trpko?) do šálky, keď z nej odpíjam, sledujem kvapku, čo pomaly kĺže dolu porcelánom. Ostane po nej len vlhká škvrna na obruse. Chcela by som vyjsť von, cez hrubé dubové dvere, cez dvor, cez ulicu... nedá sa. Premietam si pod viečkami film o prvých snehoch môjho detstva. O Tej radosti a dobrom pocite. O ilúzii čistoty, lebo kryje všetko svojou belobou. Premietam si sen o vôni naškrobených záclon, o medovej oblátke z maminej ruky. Také bývali moje Vianoce, prekárané s bratom, so štvoricou rúk v mise s cestom na kokosové guľôčky. A potom zazvoní poštár. Len kričím - Avanti, prego! Nepohnúc sa. pokračovanie článku
Jar premeškaná v naivnej zeleni. Prekolenkovaná pri sadeniciach viníc, uviazaná na mozoľ na prste, uviazaná na uzlík čo dá smer réve. Tento svet je môj. Hoci nemám vlastnícky papier ani na ten kôl v plote, patrí mi natoľko, nakoľko som mu dala samú seba. pokračovanie článku
Vracia sa teplo do našich dní, do našich životov. Praskám silnými pretlakmi eufórie. Vybuchnem? Ak nevykričím celému svetu to naivné šťastie? Hľadiac na mláďa, ktorému z kútika papuľky preteká mlieko... vravím si - a nie je toto skutočný Zázrak? pokračovanie článku
Článok - ako stopovať po Európe od Radka Burdeja tak silno zarezonoval, že ma plnou silou vrátil o 10 rokov dozadu, keď som sa vybrala na svoju prvú cestu. Nad vlastný život milujem slobodu! - také zelené heslo na mňa kričalo z cestovného zápisníka na potulkách Beneluxom, v Paríži, Chartre, na pobreží Atlantiku, v úžasnom parku Camargue, kde plameniaky, čierne byvoly a divoké biele kone dotvárajú neopakovateľnú atmosféru... ciele a sny splnené. Ale nič z toho ma nezmenilo tak, ako pobyt v dedinke Sus. pokračovanie článku
Gregovi som riadila byt asi rok. Bola to skvelá práca. Utrieť prach, hodiť veci do práčky, minulú várku ožehliť. Nebýval často doma, ale stretnutia s ním vždy stáli za to. Scestovaný päťdesiatnik pôsobil na všetkých kontinentoch, plynne komunikuje v 9tich jazykoch a celkom nepochopiteľne stvrdol na Slovensku. A platil dobre. Veľmi dobre. pokračovanie článku
Ľudia z okolitých dediniek a samôt v kopcoch si zorganizovali (aj takúto) oslavu Vianoc v jaskyniach San Donato. Ochotníkmi boli celé rodiny od najmladších po najstarších. pokračovanie článku
Na jar a v lete si vetrajú hlavy v záhrade. Okopávajú zeleninové hriadky, kosia trávnik. Ale keď krátke chladné dni a pridlhé tiene preznačia dni, vrátia sa muži do detských čias. Stavajú, modelujú, maľujú a pretekajú sa v nápaditosti... Od konca októbra, keď si spravia spoločný plán, venujú všetky voľné chvíle a víkendy stavbe dedinského Betlehema. Je to tradičná povinnosť mužov v tomto regióne. Dedinky medzi sebou súperia a po sviatkoch Veneti ten najkrajší spomedzi tridsiatich ocenia. pokračovanie článku
Každé ráno ju stretám tesne po siedmej. Cupká do práce, sukňa pod koleno, pančušky a veselý úsmev. Nemá to ďaleko. Prejde len námestíčkom, veľkým kovaným kľúčom odomkne podbránie a keď topánočkami prevŕzga biely štrk cestičiek v parku, ocitá sa pred dubovými dvermi kaštieľa. Tu pracuje ako gazdiná. Stará sa o zeleninové hriadky, ovocné stromy, hydinu aj kvety. Stará sa o poriadok v kaštieli a aj o jedlo pre grófa a jeho rodinu. pokračovanie článku
Chlapi. Ako hory. Spievajú o dušu. Od neskorého popoludnia až do polnoci. Triezvi. Tak sa odvážim, otvorím dvere na ich zimnej kuchynke a v tom okamihu spievať prestanú. Zničila som im atmošku. Utekajú od svojich panovačných polovičiek, utekajú od predvianočných stresov, ukrývajú sa sem. Občas si na zahriatie uvaria "brulé" - červené vínko so škoricou, klinčekom a pomarančom. pokračovanie článku
Bola som sa prejsť v kopcoch... možno tak nazývať vŕšky vysoké 150 metrov nad morom? Po dvoch hodinkách som sa dotúlala nad samotu Pasqui a Vittorina. Poznáme sa už pekný rok, je pre nich oslavou, keď k nim niekto zavíta, tak som bez rozpakov zaklopala na dvere. pokračovanie článku
- Ak aj dnes ideš chľastať, vchod nájdeš vymknutý! - hromžila Camilla. Nannimu nebolo treba viac. V očiach mu zahrali iskričky, uškrnul sa od ucha po ucho. Zvesil z pántov jedno krídlo dverí a vzal ho na chrbát. - Len zamkni. Ale len svoju polovičku, lebo táto je moja. - Hihňali sa s kumpánmi celý večer z jeho huncútstva. Lenže onedlho kúpila Camilla nové jednokrídlové dvere... Tak sa Nanni vrátil do domu, kde vyrástol. pokračovanie článku
Som barbar. V kraji, kde všetci krúžia ako diví pohármi na stopkách, vdychujú arómy, hodnotia buket, jemné nuansy, víno na jazyku dlhšie premieľajú... v kraji, kde ľudia vedú dlhé dialógy o kvalite vína - ja pijem fľaškové pivo. Slovenské, nemecké, najradšej české. To talianske za veľa nestojí. Pivu rozumiem a víno ostáva záhadou. Ostáva vínom bez rozdielu, či ochutnám z tej či onej fľašky, znalecky odlíšim len červené od bieleho. Ale nedalo by mi nenapísať o červenom Tai, ktoré miestni ešte vždy tvrdohlavo volajú Tokajom. pokračovanie článku
Čo ma zaujalo